Príspevok k 64. výročiu založenia Vysokej školy výtvarných umení na Slovensku

V minulom storočí (v r. 1999) prebehli rôzne výročia: Jedna skupina oslavovala 50. výročie založenia Vysokej školy výtvarných umení a druhá 60. výročie vzniku výtvarného školstva,

ktoré znamenalo začiatok humanizácie technického vzdelávania na Slovensku. Náležitým oslavujúcim pravdepodobne nespôsobil žiadne ťažkosti rozdiel 10 rokov a veselo sa oslavovalo tu i tam v blahom nevedomí, že je oslavovaný ten istý deň aj rok. Nie som historik, ale som jeden z prvých študentov tejto školy (v tom čase bola prevratná doba: rok 1939). Vtedy som musel ako Slovák prerušiť štúdiá na pražských školách, pretože vysoké školy Nemci zavreli a cez Zlín som sa vrátil na Slovensko, aby som mohol pokračovať v štúdiách sochárstva na výtvarnej škole. V októbri 1939 som sa prihlásil na Vysokú školu technickú (k architektom), ako mimoriadny žiak na Oddelenie kreslenia a maľovania k profesorovi, akademickému maliarovi Jánovi Mudrochovi. 

             História mojej cesty do tejto výtvarnej brandže má dramatické, aj romantické začiatky. Narodil som sa 11. januára 1920 v Čate na “dolniakoch v Levickom okrese.

Otec pracoval ako robotník v Pohronskom cukrovare. V roku 1922, keď Klement Gottvald z Banskej Bystrice zakladal komunistickú stranu, v továrni bol otec ako mladý robotník medzi siedmimi, ktorí tvorili bunku strany. Samozrejme, že štátne orgány dostali prísne príkazy, bojovať proti týmto bunkám. Otca do týždňa prepustili z práce a ostal nezamestnaný. Dozvedel sa, že handlovské uhľové bane, kde je silná komunistická strana, prijímajú robotníkov. Keďže otec bol nižšej postavy, hneď ho aj zamestnali. Po roku sme sa s mamou vybrali za ním a od vtedy som bol Handlovčan.

             V piatej triede obecnej školy mladú a progresívnu učiteľku napadlo, že na ručné práce si celá trieda donesie z blízkej tehelne hlinu a budeme modelovať plastické veci ako ovocie, vtáčikov, kladivo, guľu, atď. Po škole sa vtedy rozchýrilo, že nejaký Mucha vlani urobil hlavu prezidenta Masarika. Mne nebolo viac treba a povedal som: „tak ja urobím Štefánika“.

Učiteľka zvesila obraz, postavila na lavicu predo mňa „a rob“ povedala. Pozriem sa na obraz a vidím chlapa vo vojenskej uniforme. Brigadírka, výložky a akési “medajlóny“ na prsiach. Tak som sa zameral na tieto charakteristické znaky a za nejakú hodinu bolo čosi vidieť, ale učiteľka povedala: „a oči, nos, ústa a uši sú kde? Pozerám a naozaj... Začal som ich prirábať. Ako to dopadlo? Najlepším vysvedčením bolo, že hlava bola uznaná za Štefánika. Keď Masarik  má fúzy, bradu a cviker (okuliare z drôtu), tak Štefánik musí mať generálsku brigadírku, epolety a na prsiach vyznamenania. Takto “vyštafírovaný“ potom putoval po školských výstavách v okrese Prievidza, ako dôkaz šikovnosti baníckych detí.

             Táto sláva ma predišla na meštiansku školu, ktorá bola v Handlovej na Barakoch. Baníci mávajú trojsmennú prevádzku. Keď otec mával poobedňajšiu, prichádzal domov okolo desiatej hodiny. Keďže mu bolo treba umyť chrbát, musel som na neho čakať. Ten čas som si vypĺňal čítaním a hlavne kreslením. Po tri roky cvičenia som dosiahol takú úroveň, že som skoro na sto percent presne napodobnil predlohu. Zručnosť kresliara sa mi hodila hlavne v skautskom hnutí, kde sme zo schôdzí sami písali zápisnice, ktoré sme si aj ilustrovali a pod..

U skautov bola literárna výchova samozrejmá, tak som začal s poéziou.

             Keďže mamka bola Maďarka, od malička mi prečítavala z veľkej knihy Petöfiho rôzne ľudové básničky, no a ozveny týchto mi rezonovali v duši. Keď som sa v rámci dospievania zaľúbil do spolužiačky, je samozrejmé, že ma inšpirovala k napísaniu ľúbostnej básne (v r. 1932)

Keď sa staneš slniečkom,

budem tvojim lúčom

a keď budeš nežná rosa,

stanem sa petrkľúčom.

Keď slniečko nemá lúče,

studené je veľmi

a keď rosa padne na zem,

zanikne ona ver mi.

A keď zase rosy nieto,

zvädne petrkľúčik,

potom ho ty odtrhni

a daj ho za klobúčik.

V triede pod lavicou jej podávam svoje vyznanie, no susedka bola šikovnejšia a papier mi vychmatla z ruky. Začali sme sa o papier doťahovať. Učiteľka rozruch zbadala a predmet poťahovačky rezolútne vypýtala, prečítala a spýtala sa: „kto to napísal?“ Vstal som: „prosím ja“. Ona len povedala: „veď to je dobré Ty somár!“ A poslala to do martinského mládežníckeho časopisu Slniečko. Od tej doby som bol triednym spisovateľom. Mama chcela mať zo mňa pána, tak sa rodina rozhodla (aj na príhovor školy), že pôjdem na gymnázium do Prievidze. Tam vzhľadom na rôzne predošlé úspechy ma zaradili do tretej triedy, teda do tercie. Ocitnúť sa na najdôležitejšej križovatke môjho života bolo mojim osudom určené práve sem.

             Kreslenie a maľovanie nás učil akad. mal. Umlášek Z Moravy. Zavčasu zistil moje nevšedné nadanie a venoval mi zvýšenú pozornosť. Ani vtedy neboli učiteľské platy dostačujúce a preto aj on ako maliar využil príležitosť a po sobotách a nedeliach chodil maľovať prekrásnu hornonitriansku krajinku na čele s Bojnickým zámkom. Požiadal ma, aby som mu pomáhal s nosením rôznych vecí, potrebných k tejto činnosti. Dovolil mi, aby som ho pri práci pozoroval. I stalo sa, že som sa odvážil požiadať ho, aby mi umožnil tiež maľovať. Tak som dostal prvé korektúry z krajinomaľby priamo v prírode. Koncom roka mi povedal, že ma je tu škoda a že ma zaprotežuje na pražskú umeleckú priemyslovku.

             Na základe predložených prác a jeho doporučenia ma prijali do prvého ročníka bez ústnych skúšok. A tak som sa stal žiakom Štátnej ústrednej priemyslovky bytového priemyslu na Oddelení umeleckého rezbárstva, ktorú som s výborným prospechom skončil v r. 1939 ( v roku rozpadu Prvej ČSR). Ako Slovák som musel pokračovať v štúdiách len na Slovensku v Bratislave. A tak som sa ocitol pred Murochom.    

Vieme, že rok 1939 bol revolučný, pretože sa Slovensko osamostatnilo, teda vynikla slobodná Slovenská republika. Takže ministerstvo školstva začalo chvatne budovať vysoké školstvo a to hlavne v Bratislave. Niektoré presťahovali z Košíc ako napríklad Vysokú školu architektúry. Vysoká škola výtvarných umení vôbec neexistovala. Preto Ministerstvo školstva riešilo problém tak, že nechala vypracovať študijné osnovy (vypracovali ich páni akademický maliari Ľudovít Fulla, Martin Benka, Ľudovít Vaníček a Vladimír Drppa). Po schválení elaborátu Ministerstvom školstva vznikli tri ústavy a to:

1.Ústav krajinárskeho kreslenia a maľovania, ktorý viedol Akad. mal. Martin Benka (neskôr Akad. mal. Gustáv Mallý).

2. Ústav figurálneho kreslenia a maľovania, viedol ho Akad. mal. Ján Mudroch (neskorší rektor).

3.Ústav monumentálneho sochárstva, pod vedením Akad. soch. Jána Koniarika.

Tieto tri ústavy nazvali Vysokou školou výtvarných umení a Ministerstvo školstva ju pridružilo zatiaľ k Vysokej škole architektúry a študentov nazvali mimoriadnymi žiakmi (priložené doklady z rokov 1939-1942). Takto napísané to vyzerá jednoducho a jasne, ale skutočnosť bola taká, že neboli priestory ani materiálové vybavenie. Maliari a sochári potrebujú pódiá pre modelky, maliarske stojany (poľné aj ateliérové), praktikáble (to sú malé prenosné debničky), sochári sochárske otáčavé stolíky, šajby pod modelky, bedňu na sochársku hlinu, sadru a rôzne iné drobnosti. Toľko vtedajšia situácia.

Keď som ja došiel zo Zlína do Bratislavy dňa 27. novembra 1939, musel som sa hlásiť na Ústave figurálneho kreslenia a maľovania u pána akad. maliara Jána Mudrocha. Predstavil som sa mu, že prichádzam zo Zlína, kde som zložil skúšky na Vysokú výtvarnú školu, založenú Baťom, potom čo Nemci zavreli v Prahe všetky vysoké školy. Baťa založil školu z toho dôvodu, že potreboval kvalitných výtvarníkov na propagáciu svojich výrobkov a Nemci mu to povolili, lebo dodával vojenské “boty” pre hitlerovskú armádu.

Mudroch sa môjmu príchodu potešil, lebo že má kopu študentov, ale „len maturantov“ z gymnázií a tí nič nevedia a ja keď som priemyslovák, budem vedieť nakresliť technické výkresy pre stolárov, aby vedeli urobiť veľké ateliérové maliarske stojany, otáčavé šajby pre modelky a modelov, otáčavé sochárske stolíky na modelovanie atď..

Cez deň som sa zúčastňoval na kreslení a maľovaní s ostatnými študentmi (na niektorých sa pamätám: Vilo Chmel, Laco Guderma, S. Grajnerová, Mária Medvecká, Daniel Gálik, Zlata Klincová, Ctibor Belan, Július Balog, Jožo Varga, Rudo Uher a ďalší ).Všetci sme mali jeden program: Kreslenie a maľovanie figúry u Mudrocha.

Za mesiac som bol hotový s technickými výkresmi a začalo sa zariaďovanie. Zháňali sa budovy a vôbec miestnosti. Pribudli aj profesori: maliar Martin Benka, akad. maliar Gustav Mallý, akad. mal. Maximilian Schurman, maliar Eugen Lehotský, akad. mal. Dezider Milly, a akad. mal. Peter Matejka. Musím podotknúť, že jednotlivé katedry viedli medzi sebou neľútostný boj, takže sa vyučujúci aj v priebehu roka rôzne menili. Po pol druha roku sme konečne dali dohromady Ústav monumentálneho sochárstva, kde začal učiť akad. sochár Ján Koniarik a Jozef Kostka mu robil asistenta. Aby nás bolo dosť študentov na sochárstve, MŠ výnimočne povolilo pribrať sedem absolventov štiavnickej Rezbárky spomeniem Jozefa Koreňa, Jozefa Malaja, Jána Tichého (ktorý ešte v tom roku zomrel), ďalej medzi nich patrili Ján Rybárik a učiteľ Rudolf Uher.

Koniarek, ako profesor chodil korigovať práce dvakrát mesačne, takže sme jednu Hlavu starca s fúzmi robili aj dva až tri mesiace. Asistent Kostka sa na mňa hneval, lebo všetci ho volali „pán profesor”, len ja som ho volal pán „pán asistent“. Vznikla z toho nenávisť na celý život. Pri prvej príležitosti, keď v roku 1942 M.Š. vypísalo zahraničné štipendiá, vehementne doporučil moju žiadosť o štipendium do Mníchova na akadémiu Der bildenden künste k profesorovi Jozefovi Thorakovi. V triede zahraničných študentov u profesora J. Thoraka sme boli šiesti. Dvaja z Juhoslávie, traja Švédi, jeden Turek a ja zo Slovenska. Asistent nám postavil na šajbu malý akt, ukázal nám kde sú drôty a hlina a že môžeme začať robiť. Vybral som si jedno lešenie, zohnal som vercajgy a robil som tak ako za študentských rokov v Prahe, keď som chodieval pomáhať starým sochárom robiť lešenia a nakladať hlinu podľa malých skíc na veľké sochy. Táto prax sa mi teraz zišla, lebo kým sa ostatní trápili s drôtmi a s rôznou výplňou, ja som za desať dní mal zhruba naložený akt v skutočnej veľkosti. Keď profesor Thorak koncom mesiaca prišiel na korektúru, prezrel všetky stojany. Pri mojej práci sa zastavil, ukázal mi nejaké menšie korekcie a potom prikázal, aby som išiel za ním do   kabinetu. Tam mi vysvetlil, že k Bratislave má zvláštny vzťah, lebo za prvej svetovej vojny, ako mladý oficier, bol odvedený do Presburgu a bol tam s jednotkou pol roka. Zoznámil sa tam s dcérou juhoslovanského diplomata, ktorá je dodnes jeho manželkou. A že s mojou prácou je spokojný, ale pre mňa bude lepšie, keď ma zoberie do svojho ateliéru pri Mníchove, kde budem podľa modelu sekať do kazarského mramoru. Samozrejme, že so zmenou som súhlasil.